V Británii sa opäť otvorila diskusia o tom, či a ako sprísniť pravidlá pre používanie sociálnych sietí deťmi a tínedžermi. Tentoraz však nejde len o tradičný spor medzi zástancami zákazov a obhajcami digitálnej gramotnosti. Do debaty čoraz hlasnejšie vstupuje generatívna umelá inteligencia, ktorá mení spôsob, akým mladí ľudia trávia čas online, a zároveň rozširuje spektrum rizík, ktoré doterajšie návrhy často neriešia.

Britská vláda 19. januára 2026 spustila konzultácie o tom, ako zlepšiť vzťah detí k mobilom a sociálnym sieťam. V hre sú aj prísnejšie vekové hranice a snaha obmedziť mechanizmy, ktoré sú navrhnuté tak, aby používateľov pri obrazovke udržali čo najdlhšie. Kým ešte pred pár rokmi bola stredobodom pozornosti najmä dvojica pojmov „scrollovanie“ a „notifikácie“, dnes sa pozornosť presúva aj k nástrojom, ktoré dokážu s používateľom viesť plynulý rozhovor, dávať rady, komentovať emócie a v niektorých prípadoch pôsobiť ako náhrada spoločnosti.

V diskusii, ktorá sa prostredníctvom rôznych médií rozvinula v druhej polovici januára, zaznieva argument, že regulácia postavená výlučne na sociálnych sieťach môže byť v roku 2026 neskorá a neúplná. Kritici upozorňujú, že četboty a ďalšie generatívne systémy sa stali bežnou súčasťou učenia, zábavy aj medziľudskej komunikácie. Práve preto sa pýtajú, či je spoločnosť pripravená nastaviť pravidlá aj pre technológie, ktoré dokážu simulovať dojem blízkosti, vytvárať emocionálnu väzbu a zvyšovať riziko manipulácie u používateľov, ktorí ešte len dozrievajú.

Z prostredia škôl pritom zaznieva, že samotná veková hranica je len základ. Učitelia a vedenie škôl pripomínajú, že deti potrebujú predovšetkým priestor a podporu pre skutočné vzťahy mimo obrazovky. Nejde o odmietnutie technológií, skôr o snahu brániť tomu, aby sa z nich stal dominantný rámec socializácie v období, keď je psychika aj sebahodnotenie mimoriadne citlivé na vonkajšie podnety. V ich pohľade je problémom najmä dizajn platforiem a služieb, ktorý cielene pracuje s odmenami, návykovými algoritmami a tlakom na neustálu prítomnosť.

Do obrazu zapadá aj širší spoločenský rozmer –  rastúci čas pred obrazovkami, osamelosť a ústup prirodzenej pohybovej aktivity. Varovania, že bez zmeny trendov môže čoraz väčšia časť detí v nasledujúcich rokoch tráviť voľný čas pri obrazovkách rádovo v hodinách denne, čo sa deje už aj teraz, posúvajú diskusiu od jednoduchých sloganov ku komplexnejšiemu chápaniu. Ak sa digitálny svet mení z priestoru „obsahu“ na priestor „vzťahov“ s algoritmom, pravidlá pre deti už nemôžu riešiť iba sociálne siete, ale aj AI nástroje, ktoré sa tvária ako priateľ, poradca či spoločník.