Deň pre najväčšou fúziou svojej kariéry čelí generálny riaditeľ veľkej banky volaniam od panikáriacich investorov. Sú naštvaní, lebo videli virálne video, ktoré ho evidentne zachytáva, ako niekde v hoteli obklopený hŕstkou slečien veselo užíva drogy. Onedlho na to sa v novinách dočítame, že zo svojho osobného bankového účtu posielal úplatky regulačnému úradu. Napriek jeho zúrivej snahe vyvrátiť tieto informácie sa fúzia zrúti, čo neblaho zasiahne aj svetové finančné trhy.

Znie to ako príbeh z najnovšieho trileru na Netflixe? V skutočnosti ide o scenár vytvorený pomocou techniky nazývanej „threatcasting”. Ide o koncepciu, ktorá pomáha predstaviť si budúce scenáre a umožňuje plánovanie a nastavenie stratégie proti hrozbám posunutej o desať rokov do budúcnosti.

Vyššie uvedený výmysel ukazuje, aké dôsledky môže mať neetické zaobchádzanie s digitálnymi údajmi a ako realisticky sa dajú použiť deepfake videá na vytvorenie nebezpečnej dezinformačnej kampane. Projektovanie hrozieb sa čoraz viac využíva v organizáciách, od veľkých spoločností až po Národné centrum kybernetickej bezpečnosti Írska. Vytvárajú si scenáre o 10 rokov neskôr, vizualizujú možné riziká kybernetických alebo bombových útokov a spôsob ich zastavenia či zmiernenia.

Brian David Johnson, futurista, ktorý prevádzkuje Threatcasting Lab na Arizonskej štátnej univerzite, tento koncept vyvinul, oň zaznamenal rastúci záujem, odkedy pandémia odhalila, ako rýchlo sa jednotlivé udalosti môžu pretaviť do globálnych kríz, ktoré paralyzujú podniky, dodávateľské reťazce a každodenný život.

Simulácie však nie sú predpoveďou budúcnosti, ale predpokladom založeným na odborných znalostiach. Ten môžu organizácie použiť na plánovanie a investovanie zdrojov potrebných na zvládnutie hrozby. Scenáre často začínajú ako drobné nepodstatné udalosti, pričom prognostici si predstavujú, ako by udalosť mohla ovplyvniť jedinú osobu a následne spôsobiť reťazovú reakciu s dopadom na podniky, odvetvia alebo dokonca krajiny. Backcasting – alebo spätné predpovedanie – potom môže presne určiť, ktoré udalosti alebo nové technológie spôsobili konkrétnu hrozbu.

Nejde však o jednorazové „cvičenie“. Dlhodobý charakter threatcastingu umožňuje organizáciám neustále pridávať čerstvé informácie o nových technológiách alebo geopolitickej situácii do svojich modelov a sledovať, ako sa hrozby môžu v čase meniť. Aj keď je threatcasting stále veľmi mladá technológia, masívne pokroky v konektivite v kombinácii s rýchlo sa vyvíjajúcimi technológiami, ako je umelá inteligencia a kvantové počítače, môžu uľahčiť predpovedanie a analýzu možných hrozieb, hovorí Johnson.

Úspešnosť zvládnutia hrozieb bude v konečnom dôsledku závisieť od toho, ako na ne budeme pripravení, či ide o štátom podporovaný kyberterorizmus, možné pandémie alebo klimatické zmeny. „Všetko, čo robíme, je o ľuďoch – u ľudí to začína a u ľudí aj končí,“ hovorí Johnson, ktorý sa napriek svojej práci považuje za rodeného optimistu. „Nesnažím sa nahradiť ľudí robotmi. Snažím sa zlepšiť ich životy.“